Každý ma právo na život, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Autor: Petra Radvanská | 18.3.2012 o 14:20 | (upravené 18.3.2012 o 15:25) Karma článku: 4,49 | Prečítané:  468x

Tento príspevok sa opiera o dielo Alberta Camuseho s názvom „Úvahy o gilotíne" z roku 1957.  V tomto diele, nadväzujúc aj na svoju predošlú tvorbu (Cudzinec), sa Albert Camus prezentuje ako nekompromisný abolicionista a svoje názory podkladá jednoznačnými a presvedčivými argumentmi, ktoré, ako uvádza Lazare, sú životaschopné aj v dnešnej dobe.

Prezentované dielo neostalo v tej dobe bez povšimnutia a krátko po jeho vydaní vyvolalo horlivú diskusiu. Za dve najhlavnejšie publikácie obhajujúce trest smrti a zároveň reagujúce na Camusovo dielo možno považovať„O Camusovi a treste smrti" od autora ThomasaMolnara a „Za trest smrti" od autora WalteraBernsa, myšlienky z ktorých budú čiastočne prezentované aj v tomto príspevku.

 

Úvahy o gilotíne

„Vstal za tmy, aby sa mohol dostaviť na miesto popravy na druhom konci mesta medzi veľký dav ľudí. Čo videl v to ráno, nikdy nikomu nepovedal. Moja matka o tom rozpráva iba toľko, že sa uponáhľaný vrátil domov, jeho tvár bola rozrušená, odmietal hovoriť, na chvíľu si ľahol do postele a znenazdajky začal zvracať. Práve objavil realitu skrytú za noblesné frázy, ktorými bola maskovaná. Namiesto myšlienok na zavraždené deti (obete skutku popraveného, pozn. autora), nemohol myslieť na nič iné ako chvejúce sa telo, ktoré práve kleslo na lavicu, aby mu mohla byť odťatá hlava."


Hneď v úvode a veľmi jednoducho, prostredníctvom osobného dojmu účastníka verejnej popravy, Camu vyjadruje svoj nesúhlasný postoj k trestu smrti a jeho nevyhnutnosti pre spoločnosť. Tento dojem, dovolím si tvrdiť, korešponduje s pravdepodobným dojmom väčšiny ľudí z takéhoto aktu, a to aj napriek skutočnosti, že o jeho správnosti a zaslúženosti nemali, rovnako ako Camusovúčastník, predtým žiadne pochybnosti. Naskytá sa teda otázka, ako môže niečo tak nechutné, že núti človeka zvracať (aj to v tom lepšom prípade), chrániť jeho samotného a priniesť spoločnosti dobro a poriadok?

 

Odstrašujúci účinok trestu smrti

Efekt odstrašenia možných budúcich kriminálnikov týmto spôsobom, je pre zástancov trestu smrti jedným z najrozhodujúcejšícha svoju argumentáciu oň v širokej miere opierajú. Podľa názorov retencionistov, smrť ako hrozba, ako možný a neodvrátiteľný následok spáchaného protiprávneho činu, pôsobí na tých jedincov v spoločnosti, ktorí sú zatiaľ len „náchylní" ku kriminalite, odstrašujúco a spoločnosti tak poskytuje preventívnu ochranu. Zmýšľanie človeka a jeho vnímanie skutočností sú však nevyspytateľné. Je veľmi častým prípadom, že človek sa uchýli k opovrhnutiahodným činom v stave, kedy jeho myseľ nie je schopná triezvej úvahy (napr. človek trvale psychicky chorý, pod vplyvom alkoholu, v nervovom vypätí, v ťažkej depresii) a hoci za normálnych okolností si plne uvedomoval možné následky takýchto činov, v rozhodnej situácii, je jeho myseľ jeho najväčším nepriateľom.


Logika hovorí, že najodstrašujúcejšie bude trest smrti pôsobiť na ľudí, ktorí s ním majú najužšiu skúsenosť, napr. zúčastnili sa na poprave. Emočne labilný a psychicky nevysporiadaný človek po zhliadnutí niečoho tak silného nemôže predsa ostať nedotknutý a je ťažké si predstaviť, že by v ňom táto skúsenosť mohla zanechať niečo pozitívne. Pravdepodobnejším bude hlbšie naštrbenie osobnosti, ešte väčšia nevyváženosť charakteru - ideálne psychické podmienky pre páchanie kriminality, a teda efekt presne opačný, aký sa pôvodne zamýšľal.


Camu poukazuje na zaujímavú skutočnosť, že aj napriek vyzdvihovaniu odstrašujúceho efektu trestu smrti sa o ňom hovorí v metaforách. Nikde v oficiálnych správach sa nedočítame a nedopočujeme, že „ráno o 9,00 bol odsúdený XY posadený na elektrické kreslo a do tela mu bolo napojených2300 voltov. Výkrik, ktorý sprevádzal bolesti, ktorý mu tým bolo spôsobené, sa niesol niekoľko sto metrov, ...." Namiesto toho len zachytíme informáciu, že „ráno o 9,00 bola vykonaná spravodlivosť" alebo „odsúdený XY zaplatil svoj dlh spoločnosti", atď.


„V našej dobre stráženej spoločnosti rozoznávame, že choroba je vážna podľa skutočnosti, že sa o nej neodvážime hovoriť priamo. Pravdepodobne, je to ešte väčšou pravdou pri treste smrti, keďže sa každý snaží vyjadrovať sa o ňou v eufemizmoch. Pre politiku to znamená to, čo pre ľudské telo znamená rakovina, s tým rozdielom, že nikto nikdy nehovoril o nevyhnutnosti rakoviny."Berns však aj bez bližšieho objasnenia poukazuje na morálnu nevyhnutnosť trestu smrti v spoločnosti. Odvolávajúc sa na Wiesenhtala, tvrdí, že je morálne správne cítiť voči kriminálnikom zlosť a vyjadriť túto zlosť na verejnosti, oficiálne a vhodným spôsobom, ktorý môže zahŕňať aj to, že najhorší z kriminálnikov budú popravený.
„Ak spoločnosť ospravedlňuje trest smrti nevyhnutnosťou jeho exemplárnosti, musí táto skutočnosť ospravedlniť aj ju samu, keď urobí aj jeho publicitu nevyhnutnou."


Aj v dnešnej spoločnosti existuje niekoľko štátov, kde sa trest smrti vykonáva, no v žiadnom z nich, resp. v žiadnom štáte považovanom za civilizovaný, sa trest smrti už dnes nevykonáva verejne. Poprava prebieha za zavretými dverami, v prísne strážených zariadeniach a len za účasti „vyvolených". Táto skutočnosť, hoci navonok pôsobí ako správne rozhodnutie štátu, je však potlačením exemplárnosti trestu smrti, je potlačením jeho odstrašujúceho účinku, a tak ju možno čoraz viac považovať len za odplatu „spoločnosti" páchateľovi a vnímať ju v zmysle starej zásady „oko za oko, zub za zub". Ako predsa môže „vražda v tichosti" spáchaná v noci v od mesta vzdialenom zariadení exemplárna? Ako sa môže páchateľ v čase páchania trestného činu rozpomenúť a obávať trestu, ktorý sa spoločnosť snaží čoraz viac zastrieť a vykresliť ju ako niečo abstraktné?


Navyše, žiadna z týchto vyššie spomenutých spoločností, sa nesnaží o presadenie verejného výkonu trestu smrti, a tým dáva najavo svoj súhlasný postoj z jej vytláčaním z povedomia. Vyvádzajúc dôsledky dospejeme k názoru, že spoločnosť ani sama neverí v odstrašujúci účinok trestu smrti, inak by si žiadala jeho výkon pred očami čo najväčšieho množstva ľudí a povolila by jeho rozsiahlu publicitu. Nič z toho sa však nedeje a nemožno sa tomu ani čudovať, pretože nikto z nás by sa niečoho takého dobrovoľne nezúčastnil.


Molnar sa však pýta, či fakt, že proces popravy, jej „anatomická stránka", je človeku odporná, je dostačujúcim na to, aby sme tento trest zrušili, keď v konečnom dôsledku nemá nič spoločné so spravodlivosťou jeho uloženia a spravodlivosťou jeho samotného.


Za žiadnych okolností však nemožno poprieť skutočnosť, že človek sa smrti bojí. Vôľa prežiť a strach zo smrti sú zakorenené hlboko v podvedomí každého človeka a v hraničných situáciách ovládajú jeho konanie. Ak je strach zo smrti skutočnosť, ďalšou skutočnosťou však je, že takýto strach, akokoľvek je veľký, nikdy nebol dostatočným na to, aby potlačil ľudské vášne. FrancisBacon hovorí, a má podľa môjho názoru pravdu, že neexistuje vášeň, ktorá by bola tak slabou, že by nedokázala konfrontovať a prekonať strach zo smrti. Pomsta, láska, česť, bolesť, strach z niečoho iného ho vždy dokázali prekonať. Vyplýva to zo skutočnosti, že ľudská myseľ a povaha nie sú stabilné, pôsobí na nich stále množstvo vonkajších, ale aj vnútorných faktorov. Tieto faktory majú často tak prevažujúci efekt, že páchateľ si v čase konania skutku myslí, že koná v práve, dokáže svoj čin ospravedlniť „vyšším záujmom", nepremýšľa a nepredvída.
Na záver úvah o nutnosti exemplárnosti trestu smrti a jeho odstrašujúceho účinku je potrebné zamyslieť sa nad skutočnosťou, na ktorú už v 18. Storočí poukázal CesareBaccaria, jeden z prvých penológov, na ktorého sa svojej práci odvoláva aj Camu. Dilema pre štát - vykonávateľa trestu smrti je nasledovná: „Ak je naozaj také dôležité dokazovať ľuďom autoritu štátu, popravy musia byť vykonávané pomerne často; avšak, v tom prípade, musí byť aj zločin páchaný často, a táto skutočnosť preukáže jedine to, že trest smrti nedokáže vyvolať dojem, aký by mal."


Beccaria vo svojom diele z roku 1764 „O zločinoch a trestoch", ktoré sa považuje za prvé rýdzo penologické dielo, a v ktorom ako prvý podáva moderné argumenty proti trestu smrti, spochybňuje odstrašujúci účinok trestu smrti. Beccaria tvrdí, že trvalé otroctvo, čo by sme v dnešnej dobe mohli porovnať s doživotným trestom odňatia slobody, je rovnako bolestné ako smrť, a preto aj rovnako kruté. Pri treste smrti je všetka bolesť sústredená do jedného okamihu, kdežto pri doživotnom výkone trestu je bolesť rozložená na celý život. Beccaria zastáva názor, že takýto doživotný trest je viac hrozivýpre „diváka" ako pre samotného trpiaceho, čím zvýrazňuje jeho preventívny účinok. Divák ho totiž vníma prostredníctvom všetkých okamihov v živote, o ktoré bol trpiaci ochudobnený, no trpiaci už do budúcnosti kvôli realite prítomnosti nemyslí. Vo všetkých krajinách, kde je smrť používaná ako trest, každý príklad jej výkonu znamená, že bol spáchaný nový zločin, kdežto každý odsúdený na doživotný trest je pre spoločnosť trvajúcim odstrašujúcim príkladom.

 

„Kat"
„Väčšina ľudí schvaľuje trest smrti, ale väčšina ľudí by sa tohto remesla neujala."
GEORGE ORWELL, TheRoad to Wigan Pier.

Stále som doposiaľ hovorila o tom, že výkon trestu smrti je „v rukách štátu". Tou pomyselnou rukou štátu, je však stále len človek. Človek, ktorý stlačí spúšť, človek, ktorý pichne odsúdenému smrtiacu injekciu, človek, ktorý spustí elektrický prúd. Nikto z nás si nechce ani predstaviť, čo musí prebiehať v mysli človeka, ktorý vraždí na rozkaz. „Katom" môže byť len človek, ktorý si buď nevie nájsť iné životné východisko, ako uživiť seba a svoju rodinu a vraždenie na rozkaz je ich jedinou záchranou. Avšak, ak to človek robí z núdze, určite to v ňom zanecháva ťažké psychické následky, spôsobujúce nerovnováhu osobnosti, čím sa on sám stáva so zvolením spoločnosti pre ňu nebezpečnou. Inou možnosťou je, že to človek robí dobrovoľne. V tom prípade si týmto spôsobom ukája svoje sadistické sklony, a povedzme si pravdu, ak by nebol katom z povolania, určite by sa zdržať nedokázal. A teda, spoločnosť využíva vo svoj prospech jeho psychický defekt, čo v žiadnom prípade nemôže byť prínosom.

 

Pomsta

„Nechajte nás teda označiť trest smrti pomenovaním, ktoré z nedostatku inej vznešenosti, poskytne aspoň vznešenú pravdu a nechajte nás uznať ho za to, čo je jeho podstatou: pomsta"
Pomsta je stará ako ľudstvo samo. Každý, kto spôsobil utrpenie, musí trpieť. Pomsta je však založená na násilnej emócii, je spojená so zákonom prírody a inštinktom človeka, preto nie je vhodné stavať ju do roviny právneho princípu. Odplata, akokoľvek je vnímaná, však môže byť „spravodlivá" iba medzi dvoma subjektmi, z ktorých je jeden absolútne vinný a druhý absolútne nevinný. Oproti sebe stoja páchateľ a obeť. Samozrejme, vo väčšine prípadov môžeme konštatovať, že obeť bola nevinná, no vo vzťahu odplaty je ona zastúpená spoločnosťou. Môže si však spoločnosť reprezentujúca obeť povedať, že je bez podielu viny na spáchanom skutku? Už mnohokrát bolo povedané, že každá spoločnosť má takých kriminálnikov, akých si zaslúži. Bez absolútnej neviny, niet absolútneho súdu.


Molnar vo svojom príspevku reaguje na tieto Camusom prezentované rozporuplné otázky a tvrdí, že zodpovednosť by mala stále ostať limitovaná, ak chceme aby mala zmysel. Molnar sa odvoláva na profesora Hayeka, ktorý poukázal na skutočnosť, že je v ľudskej povahe cítiť záujem, zaoberať sa a teda cítiť sa zodpovedne za relatívne malý okruh ľudí a záležitostí. Tento názor je v rozpore s prevažujúcou liberálnou a humanitárnou filozofiou, ktorá chce medzi nás vniesť univerzálny záujem za celé ľudstvo a zodpovednosť za nám vzdialené udalosti, za udalosti mimo našu možnú sféru vplyvu. Človek, ktorý by si tento postoj osvojil, nehľadiac na jeho abstraktnú a umelú povahu, by sa mohol veľmi rýchlo zmiasť zastretými hranicami medzi jeho poľom pôsobnosti. V konečnom dôsledku by to mohlo viesť k zanedbávaniu jeho skutočných povinností, zatiaľ čo by plniť tie umelo vytvorené.


Molnar ďalej, podľa môjho názoru neoprávnene a bez podkladu, dohnal Camusovu myšlienku o čiastočnej zodpovednosti spoločnosti za kriminalitu, do extrémnej roviny. Prezentuje totiž klasickú osvieteneckú myšlienku JeanaJacquesRousseaua, že človek je dobrý, ale spoločnosť ho kazí, že krajina by sa premenila v raj nevinných duší, ak by zlé a neľudské záujmy inštitúcií neprivádzali človeka k zúfalstvu a delikvencii. Vyjadruje svoje počudovanie nad takouto myšlienkou z pera Camusa. V tomto smere však jeho útočná argumentácia ad absurdum vyznieva pre pozorného čitateľa „Úvah o gilotíne" priam smiešne, pretože samotný Camus uvádza, že nie je dôvod poddávať sa nejakým konvenčným sentimentálnym predstavách a pripomínať si Victora Huga a osvietenský vek, ktorý chcel zrušiť trest smrti na základe premisy, že človek je od prírody dobrý. Camus dodáva, že človek samozrejme nie je od prírody dobrý, niekto je lepší, niekto horší. A práve táto skutočnosť odôvodňuje záver, že nikto z nás by sa nemal stavať do role absolútneho sudcu.

 

Záver
„História ľudstva je obrovské more chýb, v ktorom sa tu a tam nájde zopár temných právd."
CESARE BECCARIA, O zločinoch a trestoch.

Môj názor na trest smrti je samozrejmý, už zo samotnej voľby východiskového diela pre tento príspevok. Bez akýchkoľvek hlbších úvah, len po jednoducho nastolenej otázke „Pre či proti?" mi bola moja odpoveď jasná, a to z jednoduchého dôvodu. Smrť človeka je nedôstojná. Akákoľvek. Aj pri dosiahnutých pokrokoch medicíny, je aj prirodzený odchod človeka vo väčšine prípadov spojený s nežiaducoubolesťou a utrpením. Pri starobe sa túto nedôstojnosť spôsobenú prírodou snaží spoločnosť, prostredníctvom zdravotníckych pracovníkov, čo najviac znížiť a odchod človeka oddialiť, resp. v nerovnom boji v s prírodou aspoň uľahčiť. Vynesený rozsudok smrti, na niekoľkých stranách papiera opatrených pečaťou štátu, v plnej miere popiera tieto vznešené snahy spoločnosti a človeku, ktorý prejavil neúctu voči spoločnosti, odpovedá jeho vlastným jazykom, ktorým tak opovrhuje.
Rozsudok „v mene republiky" reprezentuje vôľu štátu, ktorej podstatnou zložkou sú jej občania. Každý občan, prevtelený do štátneho znaku na odtlačku úradnej pečiatky, drží v ruke nabitú zbraň namierenú na páchateľa. Koľkí by stlačili spúšť? Ja určite nie.

 

Použitá literatúra:

• Beccaria, C.: On crimes and punishements, r. 1764
• Berns, W.: ForCapitalPunishement, r. 1979
• Camus, A.: Reflections on theguillotine, r. 1957
• Lazere, D.: Camus and hiscritics on CapitalPunishement, r. 1996
• Molnar, T.: On Camus and CapitalPunishement, r. 1958
• Molnar, T.: A reply to „Camus and hiscritics on CapitalPunishement", r. 1996

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?