Prvou naozaj odohratou pesničkou (aspoň vtedy som si to myslela), a to s patričnou hrdosťou pred jedným divákom – ockom, bola Californication od RHCP. Ešte aj dnes, keď ju počujem, tak si spomeniem ako stojím v izbe pri počítači a s kostrbatými prstami sa snažím zahrať to jednoduché sóličko. Veľmi mi to najprv nešlo, pretože image nie je na nič a pre štyri steny svojej izby, som si spustila gitaru „proklate“ nízko ako Frusciante.
S hrou na nástroj prichádza podľa mňa iná láska k hudbe, jej iné vnímanie. Trvalo to pár rokov, čo som hudbu začala vnímať akosi viac „do hĺbky“ a vymenila som Fruscianteho za Fleaho. Prvá pieseň, ktorú som si na base zahrala a vďaka ktorej som sa do zvuku a funkcie basy ako nástroja zaľúbila, bola opäť Californication.
Tá pieseň je pre mňa stelesnením prvotných malých hudobných úspechov. Aj pre gitaru, aj pre basu má rovnakú štruktúru – sloha, refrén a jednoduché sóličko v strede pesničky. A zvládať akékoľvek sólo je pre začiatočníkov veľmi motivujúce :-). Neopočúva sa mi asi nikdy. Gitare sa už dnes nevenujem skoro vôbec a s basou sme si dali nedobrovoľnú, prácou spôsobenú pauzu, no na jej tóny, akordy a basové linky majú moje prsty nezmazateľnú pamäť a sú skoro stále prvé, ktoré si len tak brnknem, keď sa mi gitary dostanú do rúk.
